S veľkým výstražným výkričníkom!
Tak teda začínam, asi mi nie je úplne jasné, čo som chcela vtedy docieliť tým krokom, no jedno viem presne a to, že nič lepšie mi ani nemohlo bliknúť v hlave. Bolo to úplne presné, možno som to potrebovala ako smädný vodu.
Chápete??? taký ten impulz, prišiel a zostal, proste neodišiel. Ale iné som chcela a len ťažko sa dostávam k pointe…
Bolo to takmer presne pred rokom… vlastne bolo to na konci marca a začiatku apríla, kedy som smutne lámala rukami nad mojím dlhoročným vzťahom ktorý sa pomaly ale isto končil, no a veľmi dobre som si uvedomovala ako ma ten môj milý už neľúbi a že keby nemáme toho spolu toľko nadobudnúteho už dávno by mi kýval z rýchlika spolu so svojou novou známosťou (nazvem ju tak..).
Vlastne to jediné čo nás pri sebe držalo bol pes a majetok, žiadna láska, vášeň a ani iskra. Ja som mu vôbec nerozumela, nemal rád keď som chodila okolo neho nahá vraj ma má až príliš obkukanú a nemá na mňa vôbec chuť, vraj prečo tie kérky to sa vôbec nehodí a nechodím do kostola čo bola prekážka pre jeho mamu a moju milú svokru.
Čisté šialenstvo, ten muž ma nenapĺňal po nijakej stránke a tak som radšej ťahala nadčasy v práci akoby som mala byť doma a pozerať sa na ten všetok strach, nezáujem a NE – adrenalín ktorý v sebe mal. Źiadna radosť zo života. Len práca, práca pri doma a čau… Hlavne nech je navarené a upratané. Aj na to som časom začala kašlať, nie som predsa upratovačka aby som toto robila pre človeka ktorý ma mal tak hlboko v paži ako sa to snáď ani nedá.
Samozrejme, že za všetko som mohla ja… raz som mu tak povedala „kým sa s tebou hádam snažim sa niečo zlepšiť a zachrániť, keď prestanem už medzi nami nie je nič čo by som chcela utužiť, ty pre mňa už nič nebudeš.“ Kamoš krútil hlavou akože zase menštruačné reči… ale pravdu som mala… kým som sa hádala mala som ho rada, keď som prestala sa hádať, necítila som k nemu vôbec nič. Moje city k nemu boli vyprahnuté až tak veľmi, že ja som necítila ani hnev ani nenávisť ani radosť, šťastie, lásku… ja som necítila proste vôbec nič. Absoúltne a ešte väčšie nič.
Zase pozor!
Aby to nevyznelo tak ako nemá, on bol dobrý človek, len akosi… nevedeli sme spolu tancovať, boli sme príliš rozdielní na to aby sme mohli pretancovať všetko. On netúžil po tom po čom ja a naopak. Bol to pre mňa nudný človek a už to ako dlhé roky sme to spolu potiahli je pre mňa veľká záhada. Asi nápor MOJEJ rodiny, ktorá sa z neho šla tak strašne do kolien po… no veď viete…
No a čo ten impulz? raz mi tak napadlo opýtať sa ho starú dobrú otázku “ a ľúbiš ma ešte?“
skoro mi zabehlo ale svojím spôsobom ma to potešilo, aj keď dlhšie mi to trvalo kým sa to zmenilo na radosť… vyšlo z neho veľmi surové NIE! Facka, kopačka, proste bum… presne tam som pochopila že toto nevedie vôbec nikam…
…zaujíma ťa pokračovanie? Daj mi vedieť!
Celá debata | RSS tejto debaty